Roboexotica 2005, Wien
FESTIVAL FUER COCKTAIL-ROBOTIK
Ako to malo byť
Svelý nápad. Keď už musím do tej Viedne cestovať, tak aj niečo
predvediem. Keď som videl zopár fotiek z archívu Roboexotiky,
dostával nápad konkrétne obrysy. Takže najprv predvediem naše
virtuálne laboratórium, ktoré vyzdobíme nejakými pohárikmi s nápojmi.
Dokonca by sme tam mohli pridať jeden elektromagnetický ventil zo
starej vodnej nádržky čo mám v skrini, takže by fungoval aj výčap.
No a potom by nastala dramatická pauza a...
...a spoza opony vyrazí naozajstná nevirtuálna robotnačka
s pohárom červeného vína a pripijem na niečo vznešené za
búrlivého potlesku a ovácií obecenstva.
A ako to bolo
Najprv poháriky. Našťastie toto bol najmenší problém. Veľavravné pohľady
kolegov ma neodradia, odvážil som sa aj na fľašky. Moja povesť je
síce naštrbená, ale pochmúrnu náladu napraví Palo, ktorý skvele upraví
vzhľad stránky. Vyzerá to nádejne.
Ďalší deň skúsim manipuláciu s pohárikmi. Smola. Chápadlo je celkom
na nič. Neuvládze ani pohárik, keď ho ako tak uchopí, zachvíľu sa
skoro odtrhne. Tak ukecávam nášho dobráka remeselníka a pán Gašparovič
mi na počkanie vyreže nový závit. Namontujeme a rýchlo idem vyskúšať.
Nevyskúšam. Baterka sa vybila a tak skúšku odložíme na zajtra. Ešte
výčap. Ďalšia smola. Ventil je zaschnutý a tak ani táto časť plánu
nevyjde. Tak teda uprosiť šéfa aby požičal laptop. Potom nainštalovať
ovládače bluetooth rozhrania, aby som mohol na mieste riadiť robotnačku
s tým reálnym, nevirtuálnym pohárikom na prípitok.
Lenže nejako sa to pokazilo. Windows nedokáže nájsť žiadne BT zariadenie.
Prečo Windows nevidí, keď ja vidím?!
Všetko je na nič. Už len jeden deň...
Už mám len posledný deň. Akurát keď idem vyskúšať či funguje
uchytenie chápadla, počítač nenaštartuje. HDD fail. No boot sector.
No to nie, to nemôže byť pravda.
Čas beží, je mi zima. Prečo je tu taká kosa, kto má rozmýšľať v takej
zime... Zima? Počkať, ...., aha zima. No jasné konektory sa povytiahli.
Stačí zasunúť a disk sa roztočí, počítač štartuje, chápadlo sa hýbe.
Dokonca nejako malátne uchopí aj pohárik. Ten zo stopkou sa preklápa,
ale taký obyčajný štamprlík dokonca vládze zdvihnúť. Skvelé!
Teraz ešte zbehnúť do bufetu kúpiť ďalšiu krabicu brusnicového džúsu.
Vyzerá celkom ako červené víno, len nekvasí. Doplníme poháriky,
esteticky naaranžujeme ostatné objekty a vďaka Palovi, ktorý medzitým
doplnil užitočné administrátorské rozhranie zakážem verejný prístup
do labáku. Keďže najobľubenejšia zábava našich návštevníkov je vyhadzovanie
kociek z arény, nebudeme pokúšať šťastie s pohárikmi.
Tak a môžeme skúsiť ešte raz ten laptop. Veď keď nebudem mať ako riadiť
robotnačku, celé finále jednoducho nebude. To nie, to by bolo suché.
A toto je čo? Aha, CD-čko k BT kľúčiku. A kde bolo doteraz? No, to je jedno,
aha ako krásne sa nám to tu nainštalovalo... Čo to tam mám vybrať? Tuším
hovoril Palo niečo o virtuálnom sériovom porte. Čo to tak asi môže byť?
No, nech už je to hocičo, akurát presne to sa nejako samo nainštalovalo.
Dobre. Teraz ešte keby sme tak mali nejaký program, ktorým by som mohol
robotnačke posielať tie príkazy. Kde ho asi tak vezmem?
Našťastie Palo taký už dávno napísal.
Ešte že mám po ruke takého skvelého pomocníka. No, po ruke... Je síce
až v Nórsku, ale ak máme internet, až tak to nevadí.
A robotnačka je pripojená na ten prečudesný virtuálny sériový port
(a je pripojená reálne, alebo tiež len virtuálne?) a aha, veď ona sa
hýbe! Hurá. Máme to.
Čo to máš, tatinko?
Tatinko a to máš načo ten počítač?
Tatinko a načo Ti to je?
Tatinko a čo máš v tej veľkej krabici?
Robot? Aký Robot?
Robot?
Robot?! Naozaj Robot?
Robot!!!
Tatinko!
Ja ho CHCEM vidieť!
Aj ja ho chcem vidieť!
Tatinko, tatinko, ja už budem dobrý, prosím Ťa
ja ho chcem vidieť!
Keď ho môže chytať ON tak aj ja budem!
A načo je toto?
Prečo to nesvieti?
Ty nevieš urobiť aby to svietilo?
Ja CHCEM aby to svietilo!!!!!
Tatinko, tatinko, ja už budem dobrý, prosím Ťa urob aby
to svietilo!
Jéééééj.
A prečo to zhaslo?
Nechcem aby to zhaslo!
Ešte ráááz!
A prečo to tak pípa?
A nemusíme to dať do zásuvky?
A prečo si taký nervózny?
Tatinko a toto je čo?
Fixka?
Načo fixka?
Na kreslenie?
Robot vie kresliť?
Kresliť?
Kresliť!
Tatinko, ja CHCEM aby kreslil!!!!
Tatinko, tatinko, ja už budem dobrý, prosím Ťa urob aby
kreslil!
Jééééééééééééééééééééj!
Ešte raz!
Ešte raz!
Ešte raz!
Tatinko, EŠTE!!!
Ja som Ti to nepokazil!
Ani ja som Ti to nepokazil!
Prečo sa nám neoplatí nič ukazovať?
Tatinko, čo znamená nebude mi to zajtra fungovať?
A prečo už musíme ísť spinkať?
Nechcem si teraz umývať zuby.
Prečo stále musíme ísť spinkať?
Viedeň
Cestou do Viedne ma trápili dve veci -- na akú vznešenú vec pripiť
v tom strhujúcom finále a čo to znamená cvancig minuten veršpetung.
No jasné -- dnes je 17. novembra! Ešte pred nedávnom sme sa tadeto
vozili vlakom zdarma, ukazovali si na zvyšky ostnatého drôty a ešte
trocha nedávnejšie sme o Viedni len počuli od tých šťastnejších, čo
dostali devízový prísľub. O tom, že by som niekedy šiel do Viedne len
tak bez schválenia podnikovej organizácie KSČ som ani nesníval. A teraz
tam idem len tak. Sadnem ráno na autobus a potom na vlak. A zachvíľu som
vo Viedni. Ešte nie. veršpetung je totiž meškanie. A sloboda je vznešená.
Priatelia z INNOC.AT ma vyzdvihli a hneď ma zaviedli na vyššiu odbornú
školu na Sprengasse. Je to najstaršia školská budova vo Viedni, postavená
ešte za Márie Terézie, ktorá tu má dodnes na nádvorí bustu. Myslel som,
že si to tu ideme len pozrieť, keď tu zrazu Roland otvára nejaké dvere,
za nimi asi dvadsať mladých ľudí a... Čo to vraví ten Roland? Herr Balogh
presentiert? Čo budem prezentovať? Prepánajána do čoho ma títo zasa namočili.
Mládežníci evidentne potešení, že namiesto nudnej prednášky o fuzzy množinách
bude niečo iného. Všetci niečo ťukajú do svojich laptopov, ten je tu
povinný. Tak ako my sme mali povinné trojcentimetrové červené okraje.
Internet a dataprojektor je tu normálna súčasť triedy a tak máme
generálku. Vyzerá to skvele, roboty cez internet fungujú, obraz je trocha
horší, ale ide to. Živá robotnačka sa tiež hýbe, ale pohárik nemám a
tak len namaľujeme nejaký kubistický obraz a hotovo. Páčilo sa, obraz chcú
ponúknuť do MUMOKu (MUseum der MOderne Kunst). Potom sa chcú vytiahnuť
aj oni a tak vytiahnu dve nohy, z ktorých raz bude dvojnohý robot,
potom rozchodia takého štvornožca a ešte jedného ukážu len tak. Zaujímavá
škola, asi by sa mi tu páčilo.
Potom sa premiestnime do MuseumQuartier (MQ), čo je bývalý veľtržný palác,
ešte predtým bývalá jazdiareň na začiaku Mariahilferstrasse. Teraz je to
obrovský múzejný komplex, galéria moderného umenia (MUMOK), historického
umenia a ešte všeličo iné. Spolu s historickým a prírodovedným múzeom tak
tvoria obrovský komplex, kde neustále prúdia zástupy školských výprav,
turistov, umelcov a konštuktérov kokteilových robotov.
Výstava ale musí počkať, máme naplánovaný pracovný obed (v čínskej
reštaurácii, nie sme zasa ktovieakí klienti) s konzultantom firmy,
ktorá vypracováva EU granty. Chalani z INNOC.AT by chceli podať projekt,
z ktorého by sme mohli financovať výmenu súťažiacich. Naši by sa zúčastnili
Robochallenge a od nich zasa na Istrobote. Nudné detaily vynechám, zaujímavé
je len to, že malý grantový program bol pozastavený, pre údajné machinácie
a netransparentné prideľovanie z tohoto fondu. Som naozaj ešte vo Viedni?
Konečne na Roboexotike. Exponáty musia počkať, som uťahaný a tak si sadám
na najbližšiu stoličku. Výborne, čakali sme len na vás, workshop môže začať.
Ukáže sa, že sedím na workshope o tom, ako fotografovať robotov. Kým Jack Appelbaum
rozprával o hĺbke ostrosti a o špeciálnych objektívoch, ktoré dokážu narovnávať
zbiehajúce sa zvislice na kostolných vežiach (netuším ako to súvisí s
fotením robotov) dalo sa to vydržať. Potom ale začali diváci vyrušovať a pýtali
sa fotografa, ako sa díva na zahmlievanie reality Hollywoodom (podobne ako
ja sa aj Jack čudoval, ako to súvisí s tým čo hovorí), prípadne sa snažili
presvedčiť ho, že to čo fotí nie je naozajstná realita ale nejaká iná, ktorú on
svojimi fotkami vlastne zreálňuje a tú reálnu zasa potláča...
Zdalo sa, že koktejlové roboty robia svoju prácu skvele, ale vraj to bola
iba normálna filozofická debata.
Potom bolo niečo hlbokomyseľné v nemčine čomu som nerozumel a tak som sa vydal
na obhliadku terénu. Všade samé svetelné efekty, dym, farby, ale nič sa nehýbalo.
Nakoniec som sa dozvedel, že to je preto, aby vraj nerušili pri sprivodných
akciách. Teda, keď nastúpil japonský umelec s robotickou hudbou, bol by som
radšej, keby rušili. Mne sa zdá klepot pneumatických piestikov príjemnejší.
Aj robotnačka sa dočkala svojej hviezdnej chvíle. Najprv kolegovia z INNOC.AT
predstavili svoj projekt jednoduchej senzorovej siete. Publikum bolo trocha
šokované, veci ako adresa, switch, prenos bajtu im nič nehovorilo. Trocha som
pookrial. To máte za tú pokrivenú realitu, tak vám treba!
Keď Roland dohovoril o budúcom ročníku súťaže Robochallenge, predstavil som
naše robotické laboratórum. Laptop sme pripojili do múzejnej WiFi siete
(prístupový kód mal najmenej 50 znakov a ten maniak si ho pamätal!), reálna
robotnačka s pohárikom bola pripojená cez BT a tak z laptopu netrčala žiadna
spleť káblov. Aj, jaj, chyba lávky! Nemajú tu oponu!!!! Uspokojíme sa aj s
dierou pod pódiom. Obecenstvo mi vyslovene fandilo. Keď sa mi podarilo preniesť
v laboratóriu pohárik a nerozliať, uľahčene si vydýchli a zatlieskali.
No a keď vyšla živá robotnačka, navyše aj niečo umelecké nakreslila a pritom
nerozliala ani kvapku, celým múzeom sa rozľahol búrlivý potlesk a ovácie.
No, ovácie... Vlastne ani ten potlesk zasa nebol až tak búrlivý, veď tých
zopár divákov zasa zázraky nedokáže.
Ale určite sa im to páčilo, vypytovali sa a diskutovali, potom mi nadšene
ukazovali vlastné roboty a tak im ani nevadilo, že v tom pohári bola
len voda.
O exponátoch.
Drink Delivery a Whiskey Pourer
Kal Spelletich je Američan ako repa. Priviezol si kus pravého amerického
trávnika. Zrolovaného ako koberec. Sadol si do kresla, pustil si pravú
americkú country a stále sa usmieval. Pred ním kopa starého železa.
Ahoj, čo je toto?
Robot!
Robot? A čo robí? Spí?
Jasné že nie.
Môže Ti napríklad doniesť pohár whisky.
Ukáž.
Aha, pohni touto páčkou.
Kopa železa sa trocha pohne a ťahá za sebou nejaké
drôty a hadice.
A kde je pohárik?
Aha, zabudol som. Počkaj. Tu máš.
Mám to dať na robota?
Nie, čo si. Veď je prázdny.
Najprv ho treba naliať.
Kde?
Tu. Aha, toto zapnem...
Ty somár, veď nehýb tou rukou, pozri koľko si vylial!
Keď sa Ti trasie ruka, tak si nedávaj naliať od robota!
Taká škoda.
Môžem to vypiť?
Nie, veď som Ti hovoril, že to treba teraz položiť na robota.
Aha.
A načo má toto vpredu.
Ktoré?
No toto, čo z toho ide tá hadica.
To robí oheň.
Oheň? Načo oheň?
Keby si niečo chcel zapáliť...
Radšej som išiel ďalej. Onedlho chlapík rozložil tretieho
robota - Flamethrower BB-Q, t.j. krokodíliu papuľu v ktorej horel
OHEŇ a opekal si na ňom klobásky. A pil whisky, ktorú mu nalial jeho robot
a doniesol jeho druhý robot. A počúval country a stále sa smial.
Robomoji
Sem dáme citróny. Teraz to zapnem. Citrón sa skotúľa po tejto
špirálovej dráhe až sem a zapne sa lis, ktorý z neho vymačká
všetku šťavu. No dobre, tak nie všetku. Citrón skončí v tomto
kýbli a šťava stečie do pohára. Teraz sa pohár presunie pod násypku,
kde sa nasype čerstvá mäta. Teraz som ju práve nasekal. No dobre,
tak nenasype, trochu sa to lepí, posuniem to. A tu sa teraz pridá
cukor. Teraz by sa to malo posunúť, áno posúva sa to pod tento lis.
Teraz sa dobre potlačí mäta s cukrom a citrónom. Počkajte, toto musím
zastaviť a nadvihnúť, lebo sa mi to tu zasekáva. Tak. A teraz by sa
to malo samo posunúť, ale keďže pás sa medzitým vzdialil, presuniem
to rukou. Nakvapkáme trocha rumu a citronádu. Išlo by to aj automaticky,
ale keď už ten pás ušiel...
Aha a teraz sa otvorí ventil a doleje sa až po okraj sódovkou.
Tak a došlo by to až na koniec, tak vám sem strčím brčko a nasypem trocha
ľadu. Na zdravie!
RoboFriend
Je to priateľ človeka. Lebo mu vozí pivo. Ale nie hocijaké, pravé bavorské.
Thomas Heike nedôveruje rakúskym obchodom a tak si doviezol tri debničky
bavorského piva aby mohol predviesť čo dokáže. Niekto (manželka?) vloží
do krabičky za hlavou fľašu piva (aj s otvárakom) a RoboFriend vám ju donesie.
Pivo si otvoríte, už by ste aj začali vychutnávať, keby ten stroj tak nástojčivo
nečakal. Čo asi - sprepitné? Nie, chce naspäť otvarák. Potom spokojne
odbzučí niekam dozadu. Keď dopijete, príde pre fľašku. Ako vie, že je dopité?
Thomas vás sleduje orlím zrakom a robota pekne donaviguje až k vám v pravý čas.
RoboFriend odnáša prázdnu fľašu. A ako RoboFriend zistí, že nesie prázdnu
fľašu? Thomas predsa na každú nalepil zospodu RFID čip a tak RoboFriend zistí
z databázy, že túto fľašu niesol pred pár mintami opačným smerom.
Dokonca aj ten otvárak má svoj RFID. Čo keby sa niekomu zapáčil a chcel si
oniesť suvenír...
Das Tier V1.0
Toto vyzerá seriózne. Varí sa vianočný punč, vnútri sa hýbe manipulátor
od firmy ABB, zviera bude asi los a je to len taká drevená predná
stena, kde si vyberiete nápoj. Za stenou je celá manipulačná linka
-- robotická ruka vyberie zo zásobníka pohárik, presunie sa pod správny
kohútik a...
A obsluha otvorí kohútik a naplní pohárik.
A robot potom zasa úplne sám, celkom automaticky podá pohárik
nedočkavému divákovi. Asi minuli všetky peniaze na ten manipulátor,
tak im už neostalo na ventil. Alebo sa boja, že by stroj čapoval
cez mieru...
Radšej už skončím, lebo by sa mohlo zdať, že si z toho robím srandu.
Veď sa radšej pozrite sami. Nasledujú fotky. Veď som bol na workshope
"Ako fotiť roboty." A ak sa vám to zdá celé akési čudné, tak to bude asi
tými výparmi z punču...
Vidieť viac...
Čítať viac...
Komentáre a pripomienky
Ak vás článok zaujal, napíšte nám k nemu svoje názory. Ďakujeme.